Bývalý dostihový tajomník a terajší tréner Ľudovít Šebesta, disponujúci dlhoročnými skúsenosťami z oblasti dostihového športu, vychováva nové jazdecké talenty, nielen pre dostihy. Jeho nasadenie a chuť naučiť deti o týchto zvieratách všetko je naozaj obdivuhodná. Okrem správneho jazdeckého štýlu si zakladá aj na tom, aby sa budúci jazdci naučili premýšľať nad tým čo pri koňoch robia, ako sa správajú a nabáda ich najmä k tomu, aby sa riadili citom a snažili sa im vyhovieť. So svojimi detskými, ale aj konskými zverencami aktuálne pôsobí v areáli niekdajšieho cisársko-kráľovského žrebčína v Kopčanoch, ktorý je dnes národnou kultúrnou pamiatkou. Prvú sezónu tohto „projektu“ môže určite hodnotiť kladne, keďže do dostihového diania sa mu podarilo zapojiť až päť talentovaných amatérskych jazdcov. Za mimoriadny prínos pre dostihový šport na Slovensku bol na galavečeri slovenského turfu aj ocenený.

Čo bolo pre vás impulzom začať vychovávať novú jazdeckú generáciu? Je to práve nedostatok jazdcov v slovenskom turfovom svete alebo ako vznikla táto myšlienka?

Prvýkrát som deti trénoval keď som mal 28 rokov. Už vtedy ku mne chodievali približne dvadsiati. Po revolúcií sa tak desať až dvanásť z nich živilo ako pracovní jazdci. Odišli do Nemecka, Rakúska, Švajčiarska či Francúzska. Potom som sa zamestnal v Bratislave na závodisku. Keď som odtiaľ odišiel, išiel som do Žrebčína Kobylany. Tam tiež chodili deti a učili sa jazdiť. Takisto sa jazdenie stalo pre niektorých z nich povolaním. Boli tam aj takí, ktorí nemali ambíciu jazdiť dostihy a tak sa z nich stali ošetrovatelia či pracovní jazdci. S príchodom korony prišla ďalšia várka detí. Z dediny, ktorá je vzdialená len dva kilometre tam dovtedy neprišlo ani jedno dieťa a zrazu sa ich tam objavilo osem. Celkovo mi tam počas korony prišlo 25 detí. Všetci sa naučili kráčať, klusať, mnohí aj cválať či chodiť na vychádzky. Trénoval som ich na koňoch pána Weissa, majiteľa areálu, ktorý s tým súhlasil. Neskôr sa žrebčín predal Martinovi Lexmanovi a ten mi tento tréning na jeho koňoch povolil tiež. Potom sme kúpili nejaké vlastné kone a nedávno sa presťahovali do Kopčian.

Ako prebiehali začiatky? Kde ste hľadali deti, ktoré by mali o dostihy či jazdecký šport záujem?

Oni si v podstate našli mňa. Tá možnosť jazdenia u nás sa nejakým spôsobom rozchýrila. Fungovalo to asi tak, že si napríklad dve kamarátky navzájom dali echo, dohovárali sa cez internet a potom začali chodiť. Takisto rôzne cez známych. Chodievali sem deti z viacerých dedín, aj z tých vzdialenejších.

Koľko ich aktuálne chodí k vám do stajne?

Celkovo ich je teraz pätnásť rôznej vekovej kategórie. Najmladšia má deväť, najstaršia osemnásť. Priemerne z nich denne chodí tak päť. Niekedy prídu štyria, inokedy zase ôsmi. Majú v školách aj viaceré krúžky, ktorými sú limitované. Niektoré napríklad rodičia nechcú v nedeľu púšťať. Takže tá nedeľa býva taká najslabšia.

Máte aj takých, ktorí sa ešte v dostihoch neukázali a bude ich premiéra čakať práve budúci rok?

Momentálne asi ani nie. Je tu jeden chlapec, ktorý si ale nemyslím, žeby mal nejaké dostihové ambície. Ja ho do toho netlačím. Minulý rok jazdili dostihy piati, tento rok to budú z nich už len štyria, pretože jedno dievča odišlo k druhému trénerovi. Je tu ale ešte jeden chlapec, ktorý bude mať na ďalší rok pätnásť a mohol by mať licenciu. Keďže k nám nechodí pravidelne, lebo chodí do školy mimo, zatiaľ neplánujem, že by jazdil dostihy. Možno v lete by sa zviezol nejaký dostih, ale musí sa trochu viac vyjazdiť. Sú tu ale traja alebo štyria, ktorí budú tento rok jazdiť dostihy poníkov.

Koľko máte koní? 

Dostihové kone máme momentálne štyri. Pokiaľ budú zdravé, mali by všetky behať dostihy. Poníkov do dostihov máme dvoch.

Ako vyzerá váš normálny deň? Myslím tým, kedy sa pracuje v stajni a jazdia kone?

Cez školský rok sem deti chodia popoludní. Väčšinou tak na tretiu a do siedmej bývame v stajni. Jazdíme a trénujeme teda takto nezvyčajne – až poobede. Akurát v sobotu je to doobeda. Tí skúsenejší chodia k iným trénerom – Jožkovi Chodúrovi, Jarovi Línkovi, Peťovi Hodáňovi do Lakšárskej Novej Vsi, alebo Marošovi Štangelovi do Bratislavy. Zostávajú tu tí mladší, ktorí kone opohybujú na jazdiarni, alebo aj poskáču.

Ako funguje tento menežment? Kedy koho kam poslať, ako ho tam dostať?

Predminulý rok boli časy, kedy mi to trvalo aj hodinu, kým som všetkých obvolal a zariadil to. Chodievali až siedmy a bolo treba všetko skoordinovať, aby to pasovalo. Ráno išli na autobus do Senice, odkiaľ sa presúvali ďalej. Jožko Čekal ich bral na Javorec k Čikovi Brečkovi, Pišta Budovič zase k Zuzane Kubovičovej. Ondrej Drbohlav brával v Senici troch alebo štyroch. Niektorých si nechali na Búroch u Jožka Chodúra, ostatných zase na Búroch čakal Peťo Hodáň a odviezol ich do Lakšárskej Novej Vsi. Podobný systém je aj teraz. Niekedy je detí ale málo a nemajú ráno dobrý spoj, tak ich do Lakšárskej Novej Vsi vozím aj ja.

Ako postupujete pri výbere jazdcov do dostihov? Snažíte sa dať rovnakú šancu všetkým?

Väčšinou vyberám dostihy pre jazdcov a potom tam nejakého koňa nasmerujem. Musím to takto riešiť najmä kvôli váham. Mám tu jazdcov rôznych váhových kategórií, takže to vyberám tak, aby to hlavne váhovo pasovalo tomu danému jazdcovi. Základom je, aby sme využívali aj amatérsku úľavu a kôň mal aspoň akú, takú šancu. Ale nie vždy sa to podarí. Celé je to nastavené tak, aby si dostihy všetci skúsili a potom sa ukáže, ktorý z nich pôjde ďalej a ktorý bude len pracovný či hobby jazdec.

Pozeráte si s deťmi po dostihoch aj videá a rozoberáte ich ? 

Jasné. Po dostihoch to všetko pozrieme, zhodnotíme situáciu, rozoberieme.

Dokážete odhadnúť či má dieťa talent nato, stať sa dostihovým jazdcom už v tréningu?

Toto sa ukáže až v tých dostihoch. V tréningu sa to neukáže. Mal som päť amatérov a ten ktorý bol v tréningu číslo jedna, tak v dostihoch skončil ako číslo päť. Jedno dievča, ktoré sa javilo v tréningu najslabšie poskočilo v dostihoch v mojich očiach na druhé miesto. Byť dostihovým jazdcom znamená tie dostihy jazdiť, nestačí jazdiť len v tréningu. Je to veľký rozdiel. To, či bude človek dostihovým jazdcom zistí až vtedy, keď si tie dostihy zajazdí.

Váš zverenec Tomáš Roman zažiaril túto sezónu zo všetkých najviac. Čím to je ? Je to práve ten talent? Alebo sa presadzuje ľahšie kvôli tomu, že je chlapec a dostal viac príležitosti aj od iných trénerov?

Určite áno. Je chlapec, má výhodnú váhu a každému udrel do očí. Je nízkeho vzrastu a teda dokáže ujazdiť nízke váhy. Keď začínala sezóna, vnímal som ho jazdecky v tréningu medzi mojimi piatimi amatérmi tak na treťom mieste. Lenže on má jednu velikánsku výhodu. A tou je to, že oproti dievčatám má ťah na bránu. Je to závodník, je veľmi súťaživý a chce vyhrávať. Dievčat je v tom dostihovom svete trošku veľa, chýbajú práve tí mladí chalani – jazdci, ktorí sa chcú ukázať. Nehovorím, že by boli dievčatá horšie, ale tí chlapci chýbajú. Každý na Tomášovi videl, že je malinký a má chuť ísť dopredu. U tých dievčat to nebolo také markantné. Chýbala im dravosť smerom dopredu a aj keď boli niektoré na tom doma jazdecky lepšie, nepredviedli to v dostihoch.

Čo vás na tejto práci najviac napĺňa?

Najviac ma baví sledovať, ako príde do stajne dieťa, ktoré nevedelo o koňoch vôbec nič a o dva mesiace mi cvála na dvore. Vidím na nich veľké pokroky. Niektorí na začiatku nevedeli, kde má kôň hlavu a kde chvost a zrazu sú schopné jazdiť a posúvať sa dopredu. Musia ale chcieť.

Aké máte plány, prípadne ciele do budúcnosti?

Zháňam ešte šikovných chlapcov. Chcel by som sem dostať ešte aspoň nejakých dvoch, troch chlapcov, ktorí by nato mali. Máme jedného, ktorý prišiel až z Brna. Uvidíme, čo sa z toho vykľuje. Jeho otec mi napísal, že by chcel u mňa jazdiť. Jeden tréner z Čiech mu odporučil, aby išiel ku mne a tak je tu. Myslím si, že keď vydrží, mohol by byť dobrá konkurencia pre Tomáša. Nevýhoda je, že je ďaleko a nemôže tak často jazdiť ako Tomáš.

Text a foto: Kamila Gúčiková